Slováci, sme ešte stále milí a pohostinní ?

Autor: Janka Petrasova | 24.1.2012 o 8:30 | Karma článku: 11,33 | Prečítané:  2045x

Neviem čím to je, ale čím ďalej to vnímam viac a viac. Na ulici, doma, v mhd, v škole, medzi priateľmi, v príspevkoch, komentároch, diskusiách, názoroch...  Zmenili sme sa. K horšiemu. Nielen ako jednotlivci, tak nejak - všetci.

Sedím v električke a v zamyslení len slabo vnímam rozhovor dvoch chlapov sediacich neďaleko. Zbystrím, až keď im do reči (slušne) skočí starší pán, ktorí začne obhajovať rusínov, keďže je jedným z nich a namieta proti názorom, ktoré v rozhovore tých dvoch padli, snaží sa im vysvetliť ako to je. Mladí ho typicky odbili – čo sa vy do nás staráte?! Tam pozerajte cez okno a nepočúvajte! Si môžeme hovoriť, čo chceme..a neveriacky krútili hlavami, čo si dnes tí ľudia nedovolia... Obdivujem odvahu ozvať sa. Ale prečo nevieme viesť dialóg? Prečo si nevypočuť názor iného, veď nemusím s ním súhlasiť, vidieť problém z viacerých strán je ale predsa vždy plus. Nie, nám vyhovujú  klapky na očiach, chceme vidieť len tú svoju pravdu a môcť si povedať: MOJA VEC.

Suseda ma stretne pred bránou. A ty si sa už vrátila? A ako bolo? Pýta sa ma vyzvedačne a s nepríjemne premeriavajúcim pohľadom. Zaskočím ju odpoveďou, že bolo super. Aj by si sa tam ešte vrátila? Moju kladnú odpoveď akosi nedokáže v rýchlosti spracovať a udržuje si odstup, neustále na mňa hľadiac tak divne. Akoby som si z tej Afriky doniesla nejakú prenosnú chorobu.

PREDSUDKY.  A to oni sú takí gambatí a smrdia? Až mi srdce zovrelo. Mysľou mi prebehli tváre mojich priateľov a cítila som sa byť urazená. Sú takí aj onakí, bohatí aj chudobní, vzdelaní aj menej vzdelaní, šťastní i nešťastní, zdraví aj chorí....rovnako ako my. 

Zase sedím v električke, predo mnou pán, nie zrovna voňajúci, ale nepovedala by som ani, že je bezdomovec. „Pani, tam na zem Vám asi spadli lístky.“ Ukazuje asi 50 ročnej dáme sediacej cez uličku. Ona pozrie na zem, na neho – „to nie sú moje“, odvrkne a hľadí opäť pred seba. Ale keby ste videli ten pohľad. Ako si ju mohol dovoliť niekto taký zarastený, smradľavý, pochybný vôbec osloviť, vyrušiť. A žiadne ďakujem. Je mi smutno z toho. Prečo stále pozeráme na ľudí zhora?

Mám pocit, že sme strašne zablokovaní, uzavretí voči všetkému a všetkým. Každý má dosť svojich starostí a trápení. Ale veď práve. To máme všetci. Tak prečo sa v tom stále prehrabovať? Tentokrát som čakala ešte len na zastávke, kde sa stretli dve ženy v strednom veku, zjavne po dlhšom čase. Po krátkej výmene slov, že obe sa majú pomaly pomaly, si začala jedna sťažovať. Vieš, v tej škole ma dnes jeden študent tak vytočil, že ja keby som bola jeho rodič....Rozmýšľam, prečo sme takí negatívni. Vo všetkom. Neskúsime sa radšej „sťažovať“ dobrými správami? Napadlo mi, že to bude asi naozaj tými médiami. Toľko negatívnych správ, čo do seba denne chtiac nechtiac absorbujeme sa už musí nejako prejaviť. Ja osobne nepozerám tv, ale niekedy rozmýšľam, čo tak zriadiť nejakú, kde by boli len dobré správy. Nie o tom, že svet je gombička, ale reálne udalosti, čo kto dokázal, vymyslel, ako pomohol, čo sa komu podarilo a aj čo nie. Možno by tak ľudia chtiac nechtiac absorbovali veľa pozitívneho a sediac v mhd, by som potom mohla stretnúť ľudí, čo sa aj sem tam len tak usmejú, lebo im zrovna napadlo niečo pekné...

Som v škole a máme prednášať svoje názory na tému misie v dnešnom svete na podklade dvoch prečítaných encyklík. Názory sa rôznia, baví ma to počúvať, diskutovať, veď preto som na tento odbor išla. Problém je, že „netreba“ diskutovať dlho. A tiež, že „nič netreba brať príliš vážne“. Prevracanie očami, povzdychy, úškrny, náznaky nezáujmu a zdržiavania zo strany spolužiakov sú mi nepríjemné a nerozumiem im. Chýba nám REŠPEKT voči tým, ktorí záujem z nejakých dôvodov predsa len majú, alebo sa chcú len jednoducho k danej veci vyjadriť.

„Čítal som na internete, že vy Slováci ste milí a pohostinní..“ vytešene mi oznamuje kamarát Rwanďan, plánujúc cestu na Slovensko. Hm...

Neskôr mi napadlo k tej televízii. Ľudia by takú pravdepodobne nesledovali. Oni vlastne radi počúvajú tie negatívne správy, aj keď potom na ne frflú. Tak ako ten Dávidov článok: Otvorený list dnešnej mládeži. http://davidkralik.blog.sme.sk/c/287017/Otvoreny-list-dnesnej-mladezi.html  Začína negatívne a my? Už už sme si chceli zgustnúť na mladých, a dať autorovi za pravdu, že sú takí a onakí..., keď sa zrazu všetko vyvinulo celkom inak. Som vďačná za takéto rozbíjanie našich PREDSUDKOV, vďačná za pravdivé príbehy so šťastným koncom. A nie je ich málo.

Žijeme v krajine, kde človek od človeka už nečaká nič dobré a akýkoľvek prejav slušnosti, úcty, dobra nás dokáže zaskočiť. Nie je to divné???

Viem, treba začať od seba. Ale mohli by sme to skúsiť aj nejak spoločne. Na ulici, doma, v mhd, v škole...byť len o trošku slušnejší, o kúsok milší, o odrobinku otvorenejší, len o niečo málo viac si vážiť jeden druhého. A možno raz nebudem pochybovať o tom, čo sa o nás píše... 

A usmievajme sa viac, pristane nám to :).

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?