reklama

12 hodín v DSS

„Vy ste asi moc citlivá“, diagnostikovala ma cez telefón personalistka zariadenia, keď som jej v rýchlosti zdôvodňovala, prečo už po prvom dni uvažujem nad tým, že k nim viac pracovať neprídem.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (37)

Z rozprávania mnohých sestier aj klientov viem, že situácia v bývalých domovoch dôchodcov nie je ani zďaleka taká ako by sa navonok mohlo zdať, mala som možnosť sa o tom presvedčiť aj sama.

Denná zmena sa začína o pol siedmej. Keď som prišla do izby sestier, boli tam ešte obe služby, no odzdravili len niektoré. Za sprievodu rôznorodých „vybraných slov“ si odovzdávali informácie a preberali neprítomných spolupracovníkov.

Pracovať sme začali asi tak pred ôsmou. Dovtedy stihli ísť na cigaretu, dať si kávu, naraňajkovať sa a pokecať s vrchnou. Ľudí na vozíkoch sme pozvážali dole do jedálne. Pani, ktorú sme bleskom prešupli z postele na vozík v nočnej košeli odvážam ja. Dala som jej aspoň deku na nohy. Keď to zbadala sestra okamžite mi kázala deku odniesť. Veď jej bude zima...“Nebude! Ja už to mám odskúšané. Tú deku preč!“ Poslúchla som len preto, že som tam bola prvý deň. Poslala ma kŕmiť ležiacu pani. Nevedela som ju zobudiť, nočná vravela o nejakej, čo je utlmená liekmi takže to bude pravdepodobne ona. Raňajky nehrozia, dávam jej piť a s malou dušičkou aj lieky, snáď sa nimi nezačne dusiť. Idem za sestrou a opatrovateľkou ( mimochodom hneď pri vstupnom pohovore ma upozornili, že tu si nehovoria sestra a sanitárka, ale ošetrovateľka a opatrovateľka).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Klienti sú už vyvezení naspäť na poschodí, moje dve kolegynky si idú zapáliť. Táto ignorácia ma začína vytáčať a tak sa sestry po príchode s podráždeným hlasom spýtam, či by bola taká ochotná a povedala mi aspoň aký majú harmonogram dňa, aby som vedela, čo kedy mám robiť a nechodila za nimi jak taký pes. S veľkou námahou si po pár desiatkach minút so mnou sadla a povedala čo a ako. Okrem toho ma nezabudla upozorniť na „nepríjemných klientov“, ktorí ma budú chcieť využívať pretože som nová a tak im nemám vo všetkom vyhovieť, lebo potom sa ich už nezbavím.

 Ideme sprchovať. Je tu strašná zima hovorím sanitárke, keď vstúpim do kúpeľne. „Teraz som zavrela okno.“ Všimla som si, bolo vlastne len pribuchnuté. Tri staršie dámy však už sedia v miestnosti. „Čo sedíte? Vyzliekajte sa!!“ Rázne zavelí sanitárka. Jednu pani v tej zime sprchujem, dve sa polonahé prizerajú a čakajú, kedy na ne príde rad. K zachovávaniu intimity sa nevyjadrujem. Potom nasleduje pánske trio. Najradšej by som všetkým po sprche vyfénovala tie mokré vlasy. Na chodbách je prievan, všade sú „ekonomicky“ pootvárané vetračky, keď ten chlad cítim ja, o čo skôr oni, sediaci na vozíkoch, prípadne s mokrými vlasmi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nastáva znova hluché obdobie. Klientov preberá nesmierne vážna pravdepodobne sociálna sestra a snaží sa ich aktivizovať nejakou činnosťou. Moje kolegyne buď vykecávajú v denke, alebo sú na „zdravotnej“ pauze. Čakáme na obed.

Opäť kŕmim ospalú pani, jej stav sa nijak výrazne nezmenil. Poobede mám zas čas, lebo na pláne je najbližšie až prebaľovanie o druhej. Ignoráciu sestier neriešim a trávim čas s klientmi na chodbe alebo po izbách. Väčšina pozerá spoločne televízor, tak sa popri tom rozprávame. Na olovrant majú pagáč. „Je to suché, ako to mám jesť?“ Pýta sa klientka, na čo jej sestra „profesionálne“ a dostatočne rázne odpovedá: Suché? Si to namočte do vody! Chcete alebo nechcete?!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prebaľovanie začíname s nenormálne rýchlym nasadením a samozrejme krikom. Ty urob hentú! Keď ma poslala k pani na vozíku, asi bude schopná prejsť do postele, pomyslím si naivne. Pani ledva udržím, poprosím susedku, či mi nepridrží vozík, načo aj ona na mňa vyštekne, že nič robiť nebude, že za to ona nie je platená. Nevedela som, že už je treba platiť aj za ochotu, pomyslím si v duchu a kričím na sestru, nech mi príde pomôcť, ale márne. Našťastie sa nám podarí nakoniec presunúť sa na posteľ, no tak sa mi trasú ruky, že musím chvíľu počkať, kým naberiem do nich opäť silu. Nahnevaná vyjdem z izby a pýtam od sanitárky nejakú handričku, čím pacientov umývajú. Tam je Menalind. Je mi jasné, že niektoré sestry by ľudí v Menalindovej pene najradšej aj kúpali, veď načo voda. Nebudem pani, čo je od stolice až na chrbte umývať penou, chcem nejakú handričku a rukavice! Už to vidím tak, že nie náhodou ma poslali prebaliť klientku, ktorá má pravidelne hnačky. Susedka dvakrát stihne nazrieť do izby, či som už skončila, keď zbadá, že som ešte tam, začne sa rozčuľovať, koľko mi to trvá, otvára nad mojou polonahou pani dokorán okno a kričí, háda sa a zakončí to tým, že sa pôjde na mňa sťažovať. A naozaj šla. Aj mi to prišlo smiešne, prvý deň sa na mňa ešte nikto nikdy nesťažoval :).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kolegyne sú už nervózne, poletujú, hučia..Stojte! Držte sa! Prečo vám dali takto tú plienku?! Pregúľa drobučkú žienku stratenú v posteli sem a tam, hlavu jej buchne do bočnice, ale ani si to nevšimne. Zase ste celá posratá! Čo to robíte! Som povedala, aby ste ma tu čakal a nič nerobil! Stojím v izbe, sledujem ich, počúvam, sledujem tie bezbranné tváre a slzy mi zahmlia oči. Tridsať minút stresu, kriku. Je pol tretej, všetko hotové  a ešte polhodina času, kým začnú návštevy. Ide sa na cigaretu. Mám chuť si zbaliť veci a odísť hneď. Zadrží ma však týchto niekoľko modrých očí, náhly úsmev pani „Vážnej“, ktorá mi pripomína moju babku, pán „Sprievodca“, ktorý ma hľadá, lebo sa chce neustále prechádzať, ktorý síce nekomunikuje, ale keď ho vyzvem do tanca, už už ma vykrúca, baletka – krásna drobná žienka s usmievavými vráskami, ktorá pri obliekaní ešte vždy vyšvihne nohu riadne vysoko, „Plačúca“, ktorú mám na radu sestry nechať na pokoji, kým je kľudná, lebo inak vyhukuje, ktorá však keď ju v kľude usadím na wc a potom pomôžem s obliekaním pozrie na mňa a povie mi „dobrá duša“ a zrazu zistím, že nie je len plačúca, chorá, ktorú netreba zbytočne „chytať“, ale že je neskutočne vnímavá na to, ako sa s ňou zaobchádza (ako každý) a vie sa aj usmiať. Pozorujem ich a je mi ťažko, na otázky, či a kedy prídem znova odpovedám neisto.

Večerou kŕmim opäť moju „šípovú Ruženku“, možno by mal lekár zmeniť liečbu, veď takto sa nenaje, bude dehydratovaná a môže ľahko hocikomu aspirovať, skúšam komunikovať so sestrou. „Ona je už takto dlho, nikomu ešte neaspirovala, keď ju kŕmim ja, zje mi všetko, treba jej to len dávať rýchlejšie“, dostalo sa mi „odbornej“ odpovedi.  Pána s dekubitom tiež netreba polohovať, veď má antidekubitný matrac a keď som ju poprosila, nech mi ho pomôže dať vyššie, lebo išiel jesť, povedala mi, že on takto vždy jedáva. Veď vlastne prečo sedieť, keď môže aj ležať. Som na chodbe s klientami, keď príde za mnou sanitárka a povie, že už môžem ísť domov, hoci mám ešte pol hodinu do siedmej. Sestra však ťahá dvadsaťštvorku, takže ju nepríde nik vystriedať. Pobalím si veci, poďakujem a odchádzam. Cestou domov rozmýšľam, či sa tam ešte vrátiť, alebo nie.

Na druhý deň v telefóne vysvetľujem, že ak za celý deň sestry nie sú schopné nájsť jediného milého slova na klienta, len hučia a „mixlujú“ nimi, že je to trochu divné, no odpoveď od personalistky je, že som „asi“ veľmi citlivá, že ja „asi“ hľadám prácu, kde by som mohla byť viac s ľuďmi, že sestry mali „asi“ veľa roboty a že to „určite“ nemôže byť také strašné...a to som jej vlastne nestihla ani nič povedať. Hmm, času majú dosť, od roboty sa nepretrhnú, aj zaplatené majú celkom slušne, už len tá ľudskosť...Kde ju vziať? Alebo kam ju odložiť, aby som zapadla?

Janka Petrasova

Janka Petrasova

Bloger 
  • Počet článkov:  17
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Hľadám, túžim, spoznávam, pozorujem a premýšľam...Častokrát by som chcela žiť inak, len nemám odvahu. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu