Práve dnes som v robote niečo riešila s internistkou, pokúšam sa dovolať na jej klapku, ale je už po pol štvrtej, nikto nedvíha. Hrabem sa v kadejakých papierikoch, hľadám jej súkromné číslo. Dala mi ho pre prípad, že by som niečo potrebovala. Akoby tušila... No ani to mi na druhej strane nik nedvíha. Mám pocit, že len mrhám časom, ktorý je teraz evidentne vzácny.
Volám do práce. Zdvihne staničná, informujem sa, kto má dnes u nás z lekárov službu. Pred odchodom sa ešte snažím bratovi zmerať tlak- starým, domácim, ortuťovým. Slabo počuť, ale predsa 80/60. V strese nadávam bratovi aj jeho frajerke, že to má určite z tých steroidov, či akých hovadín, čo užíva, že ako mu to môže dovoliť brať /aj keď mi je jasné, že brat má vlastný ne- rozum/. Sme pri robote. Zohnala som si kľúče od ambulancie, jedna je prázdna, v druhej je pohotovostná služba. Usadím brata, snažím sa zas dovolať na klapku službukonajúceho internistu. Konečne sa tam niekto ozve. V rýchlosti poviem o čo ide, káže mi zobrať nejaké odbery a že príde.
Medzitým sanitári niečo prinesú do ambulancie, vraj o chvíľu sem príde primár. V tej chvíli mi je jedno, či ma tu „načapajú“ a vyhodia z práce. Brat leží na vyšetrovacom lôžku. Lekár je tu na počudovanie celkom rýchlo. „No ako sa máte, čo sa vám stalo....?“ Obzerá si opuchnuté brucho a pravý bok môjho brata. „Noo, toto nebude na punkciu“, skonštatuje a jeho výraz tváre neveští nič dobré. „A cvičíte?“ pýta sa obzerajúc si svalnaté telo 38 ročného muža. „No.“ Znie stručná odpoveď. „A aj si niečím pomáhate, že máte také svaly?“ rečnícky sa ho opýta a poklepe po jeho bicepsoch. „Užívate niečo?“ „Noo, tak niečo hej.“ Vyhýbavo odpovie brat. V tom akoby sa tvár lekára zmenila, akoby mu zrazu bolo všetko jasné, akoby touto odpoveďou bolo už všetko spečatené. Zavolá si ma nabok a povie mi, že: „no, tak toto už nič..., pečeň je odídená, tam sa už nič nedá robiť.“ Mám ho vraj zobrať domov. Čas, ktorý mu zostáva tuším. Niekoľko hodín, možno dní? Je mi hrozne. To, že som zdravotník vôbec neumenšuje tú hrôzu. Vidím ho, ako sedí na tej posteli, tiež nie je hlúpy, že by si nevedel dať dokopy 2 a 2. Naberám odvahu vykročiť k nemu a potvrdiť jeho obavy.
Zrazu sa prebudím. Premkne ma strach z toho, čo som práve „absolvovala“. Hneď potom ale nasleduje výdych, že predsa to bol len sen. No radostne sa necítim. Mám známeho, ktorý chce užívať práve nejaké tie rastové hormóny atď. Teraz neviem, čo je horšie, či jeho hlúposť, alebo „ochota“ pani doktorky, ktorá mu za 400 eur „zohnala“ dávku ampuliek, ktorá by bežne pokryla 30tich ľudí. Pani doktorka, viem, že nie ste jediná, kto si takto privyrába. Nechápem však, ako vám to svedomie dovolí. Za peniaze pomaly predpísať aj smrť v malých dávkach a potom si nad hlupákom umyť ruky, veď predsa on to tak chcel. Vy by ste mali mať nočné mory, nie ja.